Počas siedmeho dňa nášho putovania sa zamýšľame nad sv. Jozefom ako človekom činu. Žiaden zo štyroch evanjelistov nezaznamenal ani jedno jeho slovo. Azda to znamená, že nič o ňom nevieme? Práve naopak. Keď raz svätý František evanjelizoval mesto so svojím spolubratom, ten sa divil, keď už po prechode mestom nepovedali ani jedno slovo o Ježišovi.
Netrpezlivý sa ho opýtal, kedy budeme hlásať Krista? František mu odpovedal, celý čas to robíme. Na inom mieste znie: „Hlásajte Krista, ak to je nevyhnutné použite aj slová.“ Sv. Jozef v tichosti plnil Božiu Vôľu, vedel, že slovo dokáže zabiť účinnejšie ako meč, ale že dokáže budovať, dvíhať, potešiť a dávat nádej. Akú veľkú zodpovednosť máme za svoje slová, ktorých potenciál si ani neuvedomujeme. Náš nebeský patrón nás učí, že svet môžeme zmeniť práve tam, kde sme, verným počúvaním Božieho hlasu, vypĺňaním svojich každodenných povinností a otvoreným srdcom na človeka. Vieme, že sme ohromne slabí a bez pomoci Ducha Svätého môžeme nanajvýš zatisnúť päste a na chvíľu predstierať, že je všetko v poriadku, že sme správni kresťania. Buďme radšej v pravde o našom hriechu, slabosti, o našej chýbajúcej láske k Bohu aj blížnemu. Ježišovi bol sympatickejší slepý Bartimej ako mnoho „poriadnych“ farizejov. Volajme stále k Panne Márii, nech nám vyprosí Ducha Svätého, ktorý nás naučí milovať a potom nás Láska všetkému naučí.
