V roku 1308 kardinál Gentilis legát pápeža Klimenta V. schválil pavlínom v mene Svätej stolice Regulu sv. Augustína a tým oficiálne potvrdil Rehoľu sv. Pavla I. pustovníka. O rok neskôr boli schválené prvé konštitúcie rádu. Zvyčajne v iných reholiach býva, že oslavovaný patrón je aj zároveň zakladateľom. Zakladateľom rádu pavlínov však nie je samotný pustovník Pavol z Théb, ale ostrihomský kanonik Euzebius, ktorý inklinoval
k pustovníckemu spôsobu života.
Korene pustovníckeho spôsobu života siahajú až do Egypta 3.storočia, keď mnísi odchodom na púšť protestovali proti mravnému rozvratu a svetským prejavom
v kresťanstve.
V 13. storočí v naddunajských lesoch v dnešnom Maďarsku viedlo mnoho laikov pustovnícky život. V roku 1225 biskup Bartolomej z mesta Pecs, dal podnet na vznik komunity napísaním reguly a zorganizovaním prvého kláštora sv. Jakuba na kopci Patacs.
Ostrihomský kanonik Euzebius približne o 25 rokov neskôr utvoril ďalšiu pustovnícku komunitu v kláštore sv. Kríža na kopci Piliš tiež z takýchto pustovníkov. Podľa zachovanej legendy ho k tomu priviedlo zjavenie o rozptýlených plamienkoch blúdiacich po skalách, ktoré sa po zlúčení zmenili na obrovské slnko dávajúce teplo. Neskôr sa tieto dva kláštory spojili a vznikla nová komunita, ktorá prijala pravidlá reguly biskupa Bartolomeja. Za patróna si zvolila sv. Pavla I. pustovníka, (thébsky pustovník, ktorý sa stal zosobnením pôvodného pustovníckeho ideálu) a za predstaveného si zvolila Euzébia. To všetko sa odohralo v roku 1256. Rád pavlínov bol prijatý a potvrdený Svätou Stolicou až
v roku 1308 (teda o 50 rokov neskôr).
Novovzniknutý rád sa šíril veľmi rýchlo. Zvlášť na území Maďarska (99 kláštorov). Okrem toho pavlíni mali svoje kláštory v Palestíne – na hore Tábor, v Transylvánii, v Ríme, na území neskoršej Juhoslávie, v Nemecku, v Poľsku, v Portugalsku, v Čechách, v Rakúsku a u nás Slovensku, kde mal veľmi bohaté pôsobenie.
Treba povedať, že pavlínsky rád stál pri zrode najznámejších pútnických miest na Slovensku: Mariánky(1379) a Šaštína (1733). Podľa doteraz známych prameňov vznik pavlínskych kláštorov na Slovensku postupoval nasledovne: v Lefantovciach (založený 1369), v Mariánke (zal.1379), kde v 16-17.storočí bolo prechodne aj sídlo generálneho priora rehole, v Beckove (zal.1430), v Trebišove (1504- 30), vo Veľkých Lovciach (zač.16.stor.) v Skalici (zal.1671), vo Vranove nad Topľou (zal.1672), v Šaštíne (zal. 1733)
v Mariacsalád (zač.16stor.) a v Kežmarku (zal.1670). Počet slovenských pavlínov bol
v minulosti omnoho väčší. Spomedzi nich vzišli aj mnohé známe osobnosti, ktoré zastávali napríklad funkciu generálnych predstavených a funkcie arcibiskupov. História zaznamenáva 4 slovenských generálnych predstavených: Zaic (Zaicz) Ján – Generálna kapitula v Mariathále (Marianka) ho zvolila za generálneho predstaveného v roku 1611. Kéri (Kéry – Ipoli) Ján – V rokoch 1669 -1675 bol generálnym predstavený pavlínom
v Uhorsku; Barilovič Ľudovít – V rokoch 1690-1695 ho prvýkrát zvolili za generálneho predstaveného pavlínov, znovu bol zvolený v máji v roku 1709; Benkovič (Benkovich) Augustín – V roku 1676 sa stal generálnym predstaveným rehole pavlínov v Uhorsku; Okrem nich v minulosti medzi slovenskými pavlínmi nájdeme aj mučeníka Čepeleni (Csepelleny) Juraja, ktorý bol za svoju vieru popravený dňa 24.05.1674.
Dnes sú na Slovensku tri pôsobiská rádu pavlínov a to vo Vranove nad Topľou (od r.1990), v Trnave (od r.1997) a v Topoľčanoch (od r.2002).
Jozef II., rakúsky cisár, v roku 1786 zrušil rád pavlínov v celej svojej ríši. V 18 i 19. storočí sa pavlíni udržali ešte v Poľsku. Tam však bol ich rád zničený represiami Rusov, tak ostal len jeden pavlínsky kláštor v Čenstochovej na Jasnej Hore. Až po I. svetovej vojne sa rád pomaly začal obnovovať. Obnova rehole bola spojená so zmenou jej charakteru z pustovnícko – kontemplatívneho na kontemplatívno – apoštolský. Dnes charakteristické znaky rádu pavlínov sú: kontemplácia o Bohu v samote, rozvíjanie liturgickej modlitby
a realizovanie ducha pokánia, rozširovanie úcty k Bohorodičke, apoštolská činnosť v službe Cirkvi a blížnym, hlásanie Božieho Slova a najmä vysluhovanie sviatosti pokánia.
