CURRICULUM VITAE
O. Leandra Tadeusza Pietrasa
(✻ 5. 1. 1936 ♱ 22. 7. 2024)
Tadeusz Pietras – rehoľným menom Leander – sa narodil 5. januára 1936 v Piotrkowe Trybunalskom v Poľsku, v rodine Vladislava a Antoníny rodenej Sobczykovej. Pokrstený bol 12. januára toho istého roku vo farskom kostole Najsvätejšieho Srdca Ježišovho. Tam tiež v roku 1945 po prvýkrát prijal Najsvätejšiu oltárnu sviatosť. Svoje prvé roky školskej dochádzky tak prežil uprostred zúriacej vojny. Letom roku 1945 sa s rodičmi a dvoma súrodencami – bratom Františkom a sestrou Terezou – presťahovali na sever Poľska do Štetínskeho Starhradu.
Rovnako v Starhrade pokračoval v školskej dochádzke, ale aj v horlivom náboženskom živote. Krátko po príchode sa začal v miestnej farnosti pripravovať na prijatie sviatosti birmovania, ktorú prijal 24. apríla 1947.
V roku 1950 si podal prihlášku do Juvenátu – Malého seminára otcov pavlínov v Krakove na Skalke. Vtedajší generálny prior – O. Piotr Markiewicz jeho žiadosti vyhovel. V Krakove si dokončil školskú dochádzku. Dňa 27. augusta 1951 začal svoj noviciát, prijal rehoľný habit a s ním aj meno Leander. Prvé rehoľné časné sľuby zložil v Lešňove 28. augusta 1952 na sviatok nášho zákonodarcu sv. Augustína. So začiatkom akademického roku sa presťahoval do Varšavy, aby tam mohol absolvovať filozoficko-teologické štúdium.
Doživotné sľuby v Ráde sv. Pavla Prvého Pustovníka zložil 8. augusta 1957 v kaplnke Milostivého Obrazu na Jasnej Hore. 15. decembra toho istého roku prijal vo Varšave svätenia subdiakonátu. V júny 1958 ukončil štúdia. Dňa 3. júla 1958 prijal svätenia diakonátu a 6. júla 1958, jeden deň po tom, čo dovŕšil 22,5 rokov života – teda v najmladšom možnom veku – z rúk biskupa Zdisława Golińskiego prijal v Bazilike Nanebovzatia Panny Márie na Jasnej Hore sviatosť kňazstva.
Po vysviacke zostal krátko na Jasnej Hore. Začiatkom školského roka začal pracovať ako katechéta v Brdove a po roku bol preložený do Varšavy, kde bol ustanovený za podpriora konventu. Popri svojej službe pokračoval v štúdiách v odbore morálnej teológie na Akadémii Teológie katolíckej vo Varšave.
Po získaní magisterského titulu bol preložený na Jasnú Horu a menovaný knihovníkom Jasnohorského kláštora. V roku 1967 získal licenciát z morálnej teológie. Krátko na to mu bola zverená služba usporiadania obrovskej knižnice, na ktorú sa chcel dobre pripraviť. Z toho dôvodu začal ďalšie štúdia na Vroclavskej univerzite, ktoré ukončil v roku 1971 získaním titulu magister bibliológie.
Na generálnej kapitule v roku 1976 bol zvolený za generálneho definítora, teda člena najvyššieho vedenia rádu. V tom istom roku začal viesť prednášky z metodológie a morálnej teológie v Kňazskom seminári rádu pavlínov v Krakove na Skalke.
Popri svojich mnohých povinnostiach sa pred ním v 70-rokoch 20. storočia objavila nová výzva, ktorou boli zástupy pútnikov z vtedajšieho Československa, ktorí pod rôznymi zámienkami vycestovali do Poľska, aby sa v čase náboženskej neslobody v rodnej vlasti mohli aspoň nakrátko zastaviť na Jasnej Hore. Otec Leander sa dobrovoľne podujal aj na túto službu. Podľa svojho zvyku, nič nechcel robiť polovičato a tak sa začal učiť slovenský aj český jazyk. Pravidelne slávil sväté omše a vysluhoval sviatosti. Ako správny pastier postupne stále lepšie a lepšie spoznával tieto svoje nové ovečky. Otec Leander veľakrát spomínal, ako takmer o každej dobe dňa klopali bratia na dvere jeho kláštornej cely s vetou: „Zase ťa tu hľadajú nejaký Česi.“ A on pohotovo vstal, upravil si habit a šiel slúžiť. Po dvoch hodinách spovedania a slávenej eucharistii sa vracal cez kláštornú vrátnicu a často ešte zaklopal spolubratovi na okno s poznámkou: „Priateľu mýlil si sa! Títo neboli Česi, ale Slováci… A včera tá rodinka, to boli zase Moraváci. Tak pozor, to nie je jedno!“ Postupne sa jeho služba rozširovala a o. Leander začal zhromažďovať literatúru a devocionálie, ktoré pútnikom rozdával, pomáhal pri tajných kňazských vysviackach, s bázňou miništroval tajne vysväteným kňazom, ktorí možno po prvý raz slávili eucharistiu na riadnom oltári. Po nejakom čase získal indult biritualizmu a tak mohol sláviť liturgiu aj v byzantskom obrade. Práve v skupine gréckokatolíckych pútnikov našiel svojho celoživotného priateľa, neskoršieho prešovského eparchu, blahej pamäti vladyku Jána Hirku. Počas totality sa mu podarilo ako turistovi dvakrát vycestovať do Československa a vždy pritom navštívil Šaštín a Sedembolestnú Matku a patrónku Slovenska.
Keď sa letom roku 1990 na vtedajšieho generálneho priora pavlínov Jána Nalaskowského obrátil Mons. Alojz Tkáč s prosbou o poskytnutie kňazov pre prácu v košickej diecéze, voľba automaticky padla na o. Leandra. A tak ako to on sám mnohokrát opakoval: „31. augusta 1990. roku o 13. hodine i 5. minúte som pobozkal zem kláštorného dvora vo Vranove.“ O pár dni neskôr sa k nemu pridal o. Gregor Wach, utvorila sa tak komunita, ktorej bol o Leander predstavený a začali sa písať novodobé dejiny pavlínskej prítomnosti v našej vlasti. Spolu s vtedajším pánom dekanom Františkom Šándorom okrem veľkej pôvodnej vranovskej farnosti spravovali ex currendo aj farnosti Michalok a Skrabské, čo si o. Leander pohotovo všimol a znajúc dejiny podotkol, že presne toto územie pavlíni spravovali, keď pred dvesto rokmi museli Vranov opustiť.
Po rozdelení vranovskej farnosti sa o. Leander stal farárom farnosti Vranov-Sever a túto službu plnil až do roku 2002.
Počas svojej kňazskej služby si veľmi dával záležať na kňazskej spolupatričnosti. Ochotne zastupoval oltárnych spolubratov aj vo vzdialenejších farnostiach, mnohí využívali jeho službu spovedníka, pri rôznych príležitostiach otváral kláštorné refektórium a snažil sa vytvoriť atmosféru prijatia a pohostinnosti.
Veľkú časť svojho času venoval aj rehoľným sestrám. Slúžil im ako duchovný otec, spovedník či exercitátor. Prijímal ich a duchovne sprevádzal nielen vo vranovskom kláštore, ale dokonca do posledných dní svojej služby ich navštevoval v ich komunitách, pripravoval im adorácie a duchovné obnovy.
Hoci na Slovensko prišiel už ako vyše 50-ročný, stále sa snažil byť mladý duchom. Dával príležitosť mladým, podporoval rôzne spoločenstvá, zbory, stretnutia. Aj keď to pre neho nebolo vždy jednoduché, s veľkou radosťou chodil do škôl a viedol farskú katechézu. Už od počiatku pavlínskej prítomnosti sa snažil podporovať pútnictvo a tak po pár mesiacoch vyrazila prvá pešia púť z Vranova do Čenstochovej. Rovnako ochotne sprevádzal aj mnohé autobusové púte. V pastoračnej práci využíval aj nové formy evanjelizácie, ktoré v cirkvi vznikali. Nanovo obnovil a zreorganizoval bratstvá a tretie rády, ktoré historicky vo Vranove pôsobili.
Bol oddaným synom našej Nebeskej Matky Márie. Veľmi sa zaslúžil o šírenie mariánskej úcty. Vranovský chrám vnímal ako mariánske pútnické miesto a tak sa s patričnou úctou slávili všetky mariánske sviatky a spomienky. Na významnejšie sviatky sa spolu s veriacimi pripravoval prostredníctvom deviatnikov. Osobitnou kapitolou bol vranovský odpust ku cti Narodenia preblahoslavenej Panny Márie. K vranovskej Matke skomponoval aj niekoľko pútnických piesní, ktoré sa spievajú dodnes. My spolubratia sme ho aj za kláštornou klauzúrou stretávali, ako si tieto piesne nôti a pospevuje. Tento jeho radostný spev bol sprevádzaný charakteristickými pohybmi rúk, akoby chcel dirigovať Boží ľud, aby spev bol čo najkrajší a najvznešenejší.
Spomenúť musíme aj jeho službu chorým. Vytrvalo ich navštevoval a slúžil im v nemocnici, domove dôchodcov aj v iných zariadeniach. S neuveriteľnou pozornosťou si dokázal všimnúť trpiacich a samotných. Vedel sa im prihovoriť a ponúknuť im utešujúci dotyk a milé slovo. Po tom, čo prešiel do dôchodku, chorých navštevoval aj po domoch. Stále popoludní vzal kláštorné auto a až do vešpier navštevoval chorých, rozdával im sv. prijímanie a keď bolo treba, poslúžil spoveďou či pomazaním chorých.
Popri svojej kňazskej službe sa neprestal venovať vedeckej činnosti. Záľubu mal najmä v histórii. Chodil po rôznych archívoch a inštitúciách, zbieral a spracovával údaje o vranovskom chráme a o pôsobení pavlínov na území dnešného Slovenska. Ovocím jeho práce sú knižné publikácie, články v zborníkoch a vedeckých časopisoch, mnohé prednášky na sympóziách na Slovensku aj v zahraničí. Svojou prácou sa význame pričinil o to, že v roku 2008 bol náš chrám povýšený a bol mu udelený titul bazilika minor.
Po tom, čo kvôli povinnostiam musel pomaly ukončiť prácu v kňazskom pavlínskom seminári v Krakove, sa pred ním otvorili nové dvere. Prijal pozvanie vladyku Jána Hirku a bol jedným z prvých pedagógov gréckokatolíckej bohosloveckej fakulty v Prešove. Pôsobil na nej 12 rokov a dokonca v rokoch 1995 – 2000 bol vedúcim katedry dogmaticko-morálnej. Za svoju službu gréckokatolíkom v roku 1998 dostal titul honorárneho kanonika prešovskej eparchie.
V roku 2002 o. Leander síce prešiel do starobného dôchodku, ale na tempe jeho práce sa veľa nezmenilo. Po dlhých rokoch prestal byť predstaveným a zastávať vedúce pozície, ale aj v tejto skúške obstál na výbornú. Stále s veľkým odhodlaním prijímal každú zverenú službu a nebál sa žiadnej práce. Bol človekom, pre ktorého poslušnosť bola veľkou hodnotou. Nesmierne si vážil svojich nových predstavených, aj keď boli o dve a viac generácií mladší. Bol pilierom rehoľného života. Každý sa mohol spoľahnúť na to, že o. Leandra nájde v kaplnke na modlitbách, že ochotne poradí, porozpráva sa a v prípade potreby zastúpi. Hlbokú úctu preukazoval aj biskupom. Nemal ani najmenšie pochybnosti o tom, že sú apoštolmi dnešných čias, že ich službu vedie Duch Svätý a že ich rozhodnutia sú interpretáciou Božej vôle.
Keď som sa ešte pred mnohými rokmi otca Leandra opýtal, o čo sa tak najviac modlí, odpovedal: „Modlím sa o mnohé veci, ale najmä o to, aby slovenská zem vydala plody nových povolaní do nášho rádu, aby sa pavlíni vo svojej službe mohli vrátiť do Šaštína a aby som verne vytrval vo svojom povolaní.“ O všetky tieto svoje túžby sa od počiatku okrem modlitby aj aktívne usiloval. Prvý úmysel sa mu splnil zakrátko, veď po necelých dvoch rokoch jeho služby na Slovensku, na jeho dvere zaklopal prvý mladý muž, odhodlaný zasvätiť sa Bohu v pavlínskom ráde. Od toho času neprešiel ani jeden rok bez toho, aby v pavlínskom seminári nebol aspoň jeden bohoslovec zo Slovenska. A každého jedného kandidáta zakaždým obdaril silným otcovským stiskom ruky a bratským objatím, z ktorého sa nedalo dostať. Aj úmysel návratu pavlínov na iné miesta na Slovensku a v tom aj do Šaštína sa mu naplnil. Pevne veríme, že vďaka Božej milosti, ochrane Panny Márie a svojej vytrvalej službe naplnil aj poslednú svoju túžbu.
Takto sme ho všetci vnímali. Pracovitého, tichého a verného muža, rehoľníka a kňaza, ktorý do posledného okamihu zapieral sám seba, bral svoj kríž a nasledoval Krista. Také boli dni nielen jeho aktívnej služby, ale aj jeho staroby. Hoci to nerád dával na sebe poznať, jeho sily najmä v posledných štyroch rokoch rapídne ubúdali. Najprv stačila starostlivosť spolubratov, neskôr ochotných ošetrovateliek starajúcich sa o neho v domácom kláštornom prostredí, až napokon si jeho stav vyžiadal odbornú opateru, ktorú dostal v hospici sv. Filomény. A hoci jeho duch bol naďalej ochotný, telo neúprosne slablo. Po náhlom krvácaní do mozgu, po niekoľko-dňovom pobyte v nemocnici si ho Dobrotivý a Milosrdný Boh v 22. dni mesiaca júl v roku Pána 2024 povolal do svojho domu. Odišiel na sviatok sv. Márie Magdalény, tej, ktorá prvá uzrela prázdny Pánov hrob a svojho milovaného Učiteľa. Nech sa aj táto mocná patrónka prihovára za nášho brata Leandra, aby v Božom kráľovstve okúsil milosrdnú a nekonečnú lásku svojho Stvoriteľa a Spasiteľa, v spoločenstve preblahoslavenej Panny Márie, Kráľovnej pustovníkov a Matky nášho pavlínskeho rádu, nášho patriarchu – sv. Pavla Pustovníka, všetkých svätých a blahoslavených.
