„Mariupol pripomína Armagedon, je to skutočné peklo,“ hovorí páter Pavol Tomaszewski, OSPPE, ktorému sa zázrakom podarilo evakuovať so skupinou civilistov z mesta obliehaného Rusmi. Riskujúc svoje životy, zorganizovali pod bielymi vlajkami kolónu stovky áut. „Nikdy nezabudnem na tehotnú ženu, ktorá pokľakla pred separatistami z tzv. Doneckej republiky, prosiac ich, aby nás nechali prejsť. Zastavili konvoj, ale dovolili sa schovať v malej dedine,“ hovorí páter Tomaszewski.
Poľský pavlín naznačuje, že mestu chýbajú potraviny, elektrina a kúrenie. „Ľudia zomierajú, keď vychádzajú z pivníc a hľadajú vodu. Vyjsť na ulicu sa rovná samovražde,“ zdôrazňuje. Hovorí, že mesto je úplne zničené bombami. „Často, aby človek mohol ísť ďalej, musí sa vyhnúť horám ležiacich mŕtvol,“ hovorí mních, ktorý strávil jedenásť dní vojny v obliehanom Mariupole.
„Keď sme odchádzali, Mariupol bol vážne poškodený. Neexistovala štvrť mesta, kde by nepadali rakety, kde by nedošlo k poškodeniu, zničeniu blokov a budov. S diabolským úmyslom zničia mesto, zrovnajú ho so zemou. To je veľká tragédia pre ľudí, ktorí nemôžu ísť von, nemôžu si nič kúpiť, nemôžu normálne fungovať, pretože vždy je ohrozený ich život. Keď sme odchádzali, bola krátka prestávka v ostreľovaní… Potom ľudia začali kradnúť, všetko vynášať z obchodov. Bolo to strašidelné, ubližovali si. Nešlo len o zúfalé krádeže jedla, ale každý kradol, čo mohol. Bolo to desivé, zdevastovali všetko, čo sa dalo. Nie je nič, voda, jedlo. Už nie sú žiadne obchody, takže si už nemôžete nič kúpiť. Občas sa tam nájdu autá s vodnými nádržami alebo cisternami, ale nie je ich veľa. Neexistuje ani voda z vodovodu, ktorá by aj tak nebola vhodná na pitie. Jedlo sa míňa a streľba pokračuje. Je to taká tragédia, že je ťažké si to vôbec predstaviť. Je nemysliteľné, čo sa deje. Títo ľudia sa to snažia zvládnuť, no väčšina z nich nemá žiadne zásoby a aj keď si predtým nejaké jedlo odložili, nedá sa pripraviť, pretože tam nie je plyn. Niektorí dokonca prehľadávajú odpadky. Najťažšie boli štyri dni, keď bolo okolie nášho domu neustále bombardované. Najhoršie boli nálety, vtedy zhadzovali najväčšie bomby, bola najväčšia rana, celý dom sa triasol. Bolo to strašidelné a ťažko predstaviteľné.
„Skutočnosť, že sme mohli odísť, je zázrak. Zobrali sme skupinu ľudí a odišli, bolo tam asi sto áut. Robili sme dojem davu, ale bol v ňom Boh. Prepustili nás tri ruské kontrolné stanovištia, no na štvrtom nás pustiť nechceli. Povedali, že je to Donecká republika a majú príkaz nikoho nepustiť. V sobotu večer sme spali päť hodín uprostred ničoho, bez ničoho. Neexistovala žiadna sieť, ktorá by niekomu zavolala a povedala nám, čo sa s nami deje. Boli medzi nami malé deti a tehotné ženy. Vojaci nám povedali, že ženy a deti môžu ísť do Záporožia samy, ale bolo to predsa dvesto kilometrov. Čakali sme na ceste vedúcej do jednej malej dedinky, kde sme zistili, že nás môžu zobrať, celú našu kolónu áut. Ľudia váhali, ale nakoniec povedali, že je jedno, kde nás zastrelia… Nevedelo sa, čo nás tam čaká, či tam čakajú Rusi, aby nás niekam nezaviedli… Ale nakoniec nás to zachránilo. My sme tam išli, lebo bola veľká zima, teplota pod nulou. Niektorí zostali doma, iní vo veľkej škole. Ráno sme sa všetci zhromaždili pred touto školou a rozmýšľali sme, kam pôjdeme. Niektorí muži sa išli pozrieť, kde by sa dalo prejsť cez kontrolu, aby sa vyhlo tej, ktorá nás nepustila. Povedali nám, že v nedeľu sa má otvoriť nový humanitárny koridor.
Do tohto koridoru sme sa rozhodli ísť okolo obeda. Sledovali sme vojakov po poľných cestách. Dúfali sme, že keď je naša kolóna áut taká veľká, možno nás pustia. Stalo sa. Keď sme išli, cestou sme videli mŕtvych ruských vojakov, vyzeralo to ako na vojnovom poli. Bolo to hrozné, ale zázrakom sa nám podarilo odísť. Nikdy som si nemyslel, že budem svedkom takého barbarstva. Najhoršie bolo, keď sme stáli na poli pred vojakmi a mysleli sme si, že sa niečo stane. Dokonca sme museli počítať aj s tým, že nás zabijú. Nemali sme žiadnu nádej. Ženy nás prosili, aby sme ich prepustili, ale povedali sme rázne nie a hotovo. Pre nás to bolo najťažšie, taký zlom. Počas jazdy sme dúfali, že sa nám to podarí.“
Autor: Beata Zajączkowska – Vatikán
Preklad: P. Grzegorz Oskwarek OSPPE
Súvisiaci článok: Mariupol sa zmenil na peklo, nie sú potraviny, voda, elektrina ani kúrenie | Konzervatívny denník (postoj.sk)
