Mladosť a útek na púšť.
Sv. Hieronym je jediným autorom, ktorý opísal život sv. Pavla pustovníka. V úvode knihy popisuje obdobie v ktorom sv. Pavol žil. Píše: odohralo sa to počas Déciovho prenasledovania (ok.r.230n.l). V tom čase v dolných Tébach býval spolu so svojou vydatou sestrou Pavol. Ich rodičia zomreli, no zanechali veľký majetok. Pavol mal okolo 16 rokov, bol zbehlý v náuke gréckej a egyptskej, mal jemné spôsoby a vrúcne miloval Boha. Keď prepukla búrka prenasledovania, ukryl sa na skryté a vzdialené miesto. Muž Pavlovej sestry však zamýšľal udať svojho švagra, aby tak získal do dedičstva celý Pavlov podiel. Sv.Hieronym píše, že aj napriek slzám jeho ženy – Pavlovej sestry – sa vybral k nemu do jeho úkrytu a predstieral starosť oňho. Pavol však bol múdry a rozumný mládenec a vycítil, že švagor ho chce udať. Preto utiekol ďaleko na púšť, aby tam prečkal až do skončenia prenasledovania. Po čase putovania púšťou našiel skalnatú horu a na jej úpätí veľký otvor, ktorý bo privalený balvanom. Keď balvan odsunul a nazrel dnu uvidel priestranné nádvorie – jaskyňu – s veľkým otvorom v strope. Uprostred jaskyne, pod otvoreným nebom, rozprestierala konáre stará palma pri ktorej vyvieral pramienok najčistejšej vody, ktorý hneď aj vsakoval do zeme (takže vlastne nikam neodtekal). V jaskyni bolo zopár izbíc, v ktorých boli hrdzavé nákovy a kladivá. Tieto nástroje boli používané na razenie mincí. Na tom mieste, ako hovoria egyptské písma, bola kedysi dielňa, kde boli razené falošné mince v čase, keď Kleopatra sa spojila s Antoniom. Keďže sa Pavlovi zapáčilo toto miesto ostal tam, ako už vieme, na celý život v modlitbe a v samote pričom pokrm i odev mu poskytovala stará palma z jaskyne.
Život sv. Antona.
Sv. Hieronym však pokračuje vo svojom opise ďalej. Blahoslavený Pavol mal už 130 rokov a viedol na zemi nebeský život, keď na inom pustovníckom mieste žil 90 ročný Anton. Anton si raz pomyslel o sebe, ako to niekedy býva, že už niet nikoho takého dokonalého ako je on sám. Potom však raz v noci mal zjavenie kde mu Boh dal na vedomie, že žije ešte niekto iný a oveľa lepší ako je on sám a že sa musí za tým človekom vybrať, aby ho spoznal. Hneď na úsvite dňa po tomto zjavení sa starec Anton, podopierajúc o palice, vybral na cestu nevediac kam. Aj keď slnko žeravo pálilo, on pokračoval stále v ceste lebo veril, že Boh mu čoskoro ukáže svojho sluhu, ako mu sľúbil vo sne. Ako šiel zrazu uvidel potvoru. Na pol človeka na pol koňa, ktorému fantázia básnikov dala pomenovanie kentaurus. V momente ako uvidel toho tvora poznačil svoje čelo znakom kríža. Nabral odvahu a opýtal sa ho, kde v týchto končinách prebýva sluha Boží? Nato ten tvor, ktorého tvár bola pokrytá srsťou, zdvihol pravicu a ukázal priamu cestu. Potom rýchlosťou vtáka prebehol otvorenou krajinou a zmizol z očí udivenému pustovníkovi Antonovi. Neviem, či to satan aby ho postrašil vzal na seba takú podobu, alebo púšť, ako to niekedy býva, je schopná vydať také spotvorené zviera.
Prekvapený Anton zamýšľajúc sa nad tým, čo sa stalo, pokračoval ďalej vo svojej ceste. Uprostred kamennej doliny uvidel človeka nižšieho vzrastu s krivým nosom s rohmi na čele a jeho dolná časť tela sa končila kozími nohami. Anton pri pohľade na ten zjav, ako dobrý Boží vojak vzal štít viery a pancier nádeje. Ale to spomenuté stvorenie mu podarovalo na cestu dar. Ovocie palmy – datľu na znak pokoja. Rozrušený Anton to prijal a opýtal sa ho kto je? Dostal takúto odpoveď: Som smrteľníkom, jeden z tých, ktorých poznačil pohanský život, skazený rôznymi bludmi. Spolu s ostatnými ako som ja prosíme, aby si za nás orodoval u všemohúceho Pána. Dozvedeli sme sa, že bol ukrižovaný Syn Boží pre spásu sveta i po celej zemi sa rozľahol jeho hlas. Na tieto slová sa tvár starca Antona zaliala slzami. Zaplakal pre úžasný objav viery, ktorá rozpaľovala jeho srdce. Tešil sa z chvály Pána i zo záhuby satana. Začudoval sa, že porozumel reči tvora a udierajúc palicou o zem povedal: Beda ti Alexandria, ktorá namiesto Boha si ctíš potvory. Beda ti, nezriadené mesto, v ktorom sa satani z celého sveta zhromaždili. Čo povieš teraz? Beštie hovoria o Kristovi a ty namiesto Boha, vzdávaš česť potvorám. Keď dokončil, to rohaté stvorenie odletelo ako vták. Ak si niekto myslí, že nie je možné tomu veriť, vedzte, že podobného tvora raz priviedli do Alexandrii pred celé obecenstvo ľudí.
Skončil sa deň a jemu ostalo len jedno, dúfať že ho Kristus neopustí. Noc strávil po tme v modlitbách. Potom prešiel aj druhý deň a po neznámom svätcovi ani chýru. Na zemi bolo vidieť len stopy zvierat. Nevedel kam majú ďalej smerovať jeho kroky. Aj druhú noc strávil na modlitbách. Len čo opäť svitlo zbadal neďaleko vlčicu ako dychčiac sa vyťahuje z akéhosi otvoru na úpätí hory. Pozoroval ju a keď sa zviera vzdialilo, priblížil sa k tomu otvoru a nazrel dnu. Najprv nevidel nič len tmu. Vošiel dnu a napínal sluch, či niečo nie je počuť. Potom uvidel svetlo. Rozbehol sa tým smerom, ale zakopol o kameň a to urobilo veľký hluk. Na ten hluk blahoslavený Pavol zatvoril svoje otvorené dvere izbice a zasunul závoru. Anton sa v momente hodil na tie dvere a prosil, aby mu bolo dovolené vojsť. Takto hovoril: Vieš kto som ja, odkiaľ som a prečo som tu? Viem, že si nezasluhujem ťa vidieť ale aj tak neustúpim kým ťa neuvidím. Zvieratá prijímaš prečo človeka odháňaš? Hľadal som ťa i našiel som. Klopem, aby mi otvorili. Ak ťa neuprosím umriem tu pri tvojich dverách. Určite pochováš mŕtvolu. Takto hovoril nepohnúc sa z toho miesta. Na to dostal od Pavla takúto skromnú odpoveď: Nik neprosí hrozbou, nik slzami neuráža. A divíš sa že ti neotváram“ I smejúc sa otvoril Pavol Antonovi dvere. Po otvorení dverí sa obaja objali predstavili svojimi menami a ďakovali Bohu.
Po udelení svätého bozku si Pavol sadol a začal s Antonom takýto rozhovor: Ten, ktorého si hľadal tak ťažko, má už slabé svoje kosti i preriedené sú jeho vlasy. Vidíš človeka, ktorý sa čo chvíľa stane prachom. Pretože je pravda, že láska všetko vydrží, povedz mi prosím, čo sa dnes deje medzi ľuďmi. Či sa v starých mestách týčia nové budovy, kto dnes vládne svetom, či sú takí, ktorí sa držia satanských bludov? Počas rozhovoru priletel havran, ktorý si sadol na konár stromu a z neho spokojne zletel k nim a pred udivenými tvárami zložil pred nimi celý chlieb. Keď odletel Pavol povedal: Aký láskavý a milosrdný je Pán – posiela nám obed. Už cez 60 rokov prijímam stále len polovičku chleba, ale pre tvoju prítomnosť Kristus svojim vojakom zväčšil mieru živnosti.“ Po vzdaní vďaky Pánu si obaja sadli na okraj čistého ako krištáľ prameňa. Tu sa začal medzi nimi spor, kto má podeliť chlieb. Trvalo im to celý deň až presne do večera. Pavol sa odvolával na spôsob pohostinnosti, Anton poukazoval na rozhodujúci vek, kto je starší. Nakoniec sa dohodli, že každý chytí chlieb z druhej strany a bude ho ťahať k sebe až zostala každému v rukách jeho časť. Keď sa posilnili, napili sa trochu vody z prameňa a poďakovali opäť Pánovi. Noc strávili bdením na modlitbách. Keď nastal nový deň povedal Pavol Antonovi: „Vedel som už od dávna, že bývaš v tejto krajine. Vedel som už od dávna, že Boh mi prisľúbil teba za priateľa. A pretože sa priblížil deň mojej smrti, lebo stále som túžil rozlúčiť sa s týmto životom a byť s Kristom po dokončení behu (môjho života) a obsiahnuť korunu spravodlivosti, teba Pán poslal, aby si pochoval moje telo a zem dal zemi. Pri týchto slovách Anton zaplakal i zavzdychal, prosil Pavla, aby ho neopúšťal a vzal ho so sebou na tú cestu. Na to Pavol odvetil: Nemáš hľadať to, čo je tvojím ale čo cudzím dobrom. Bolo by ti príjemnejšie, keby si tu zanechal celé bremeno a zasadol vedľa Baránka, ale tvojím poslaním je, aby si poúčal bratov svojím príkladom. Preto prosím, choď ak ti to nebude ťažké a prines mi plášť , ktorý si dostal od biskupa Atanáza, aby si ním ovinul moje telo.“ Pravdou bolo, že blahoslavený Pavol nie preto poprosil Antona o plášť žeby mu veľmi záležalo na tom, či jeho hnijúce telo bude odeté, či neodeté. Veď po celý život sa odieval len do šiat upletených z listov palmy. V skutočnosti chcel odchádzajúceho Antona uchrániť od smútku, ktorý by mu jeho smrť učinila. Keď Anton počul o Atanázovi a jeho plášti, nemohol odporovať iba s plačom sa rozlúčil a vybral sa na spiatočnú cestu do svojho kláštora. Úplne utrápený, ledva dýchajúc sa vrátil do kláštora. Pribehli k nemu dvaja jeho učni, ktorí mu už oddávna posluhovali. Chceli vedieť, kde tak dlho bol a čo stalo. Ale Anton iba hovoril: „Beda mi hriešnikovi, odvetil, lebo neprávom nosím meno mních. Videl som Eliáša, videl som Jána na púšti a videl som v celej pravde Pavla v raji.“ Zatvoril ústa a bil sa rukou do pŕs vzlykajúc pritom. Keď ho učni prosili aby im podrobnejšie povedal čo sa stalo, odvetil: „Je čas mlčať a čas hovoriť.“ Potom vyrazil bez toho žeby bol niečo zjedol tou istou cestou. Túžil len po jednom, vidieť toho, ku ktorému ho jeho oči a celá myseľ viedla. Bál sa toho, čo sa udeje bez jeho neprítomnosti, že Pavol odovzdá svojho ducha Kristovi. A keď už sa rozvidnelo na druhý deň a ostávalo mu už len tri hodiny cesty. Vtedy uvidel sneho-bielo žiariaceho Pavla, ako obkolesený anjelmi, chórom prorokov a apoštolov vznáša sa do neba. Anton v momente padol na tvár , posypal pieskom svoju hlavu a plačúc , vzdychajúc povedal: „Prečo ma Pavol opúšťaš? Prečo odchádzaš, bez rozlúčky so mnou? Tak som ťa neskoro spoznal a tak rýchlo sa vzďaľuješ.“ Neskôr rozprával sv. Anton, že s akou rýchlosťou prebehol posledný úsek cesty, že priam letel ako vták. Rýchlo vhupol do jaskyne uvidel bezduché telo v stojacej polohe s rozopätými pozdvihnutými rukami. Najprv si myslel, že Pavol ešte žije a začal sa s ním modliť. Keď dlho nepočul žiadnych obvyklých povzdychov modliaceho, s plačom ho pobozkal a pochopil že trup mŕtveho ostal v takejto úctivej polohe. Vyniesol ho vonku prezliekol do prineseného plášťa a spieval hymny a žalmy podľa kresťanských zvykov. Uvedomil si, že nemá motyku, aby mohol vykopať hrob. Začal rozmýšľať, čo urobí. Keď tak v duchu uvažoval, pribehli z hĺbky púšte dva levy. Najprv sa ich zľakol. Levy ale pribehli priamo k mŕtvemu telu blahoslaveného starca a vrtiac chvostami, ľahli si k jeho nohám a začali strašný rev. Anton chápal, že ho oplakávajú ako vedia. Potom začali labami vyhrabávať zem, i vykopali jamu, do ktorej bolo možné uložiť človeka. Hneď potom, akoby sa domáhali odmeny za vykonanú prácu pokývali ušami a so zohnutými krkmi pribehli k Antonovi a lízali mu ruky i nohy. Pochopil, že prosia o požehnanie. Velebiac Boha zato, že zvieratá počúvajú želanie Boha, tak sa pomodlil: „Pane, bez ktorého sa ani lístok na strome nepohne, ani jeden vrabec na zem nespadne, daj im to čo považuješ za potrebné.“ Pokynúc rukou im ukázal, aby sa vzdialili. Keď odbehli vzal Anton starecké ramená mŕtveho a uložil telo do hrobu a ako je zvykom zasypal zemou. Keď svitol nový deň Anton vzal tuniku, ktorú si Pavol uplietol z palmových listov. Vrátil sa do kláštora, a po poriadku všetko vyrozprával všetkým svojím spolu bratom. Na slávnosti ako bola Veľká Noc a Zoslanie Ducha svätého sa Anton vždy obliekal do tejto Pavlovej tuniky.
Z poľského originálu preložili: o.Grzegorz Wach OSPPE a Ing.Veronika Fedorová
